Vzbura na zemi

Prečo sa búria národy
a ľudia vymýšľajú daromnosti?
Spolčujú sa pozemskí králi,
vládcovia sa spolu radia
proti Hospodinovi a jeho pomazanému:
„Roztrhnime putá
a odhoďme ich povrazy!“
Žalm 2,1-3

Možno nie si kráľ ani urodzeného pôvodu s nárokom vládnuť, no určite si sa na kráľa aspoň hral. Pokiaľ sa ide o detskú hru, je to nevinné až milé. Prečo sa však na kráľa hrávajú aj veľkí? Však sa ním nestanú, hoci sa ako jeden tvária! Je to smiešne, nezmyselné až trápne. Netreba mať na hlave plastovú korunu a v ruke imitáciu žezla. Stačí odmietnúť skutočného vládcu spolu s jeho zákonmi a začať si predpisovať vlastné, aj keby sa nimi mal riadiť iba jeden človek!

Aj keď sme veľkí, nie vždy vidíme vzburu ako nie práve najmenší zločin. Zabúdame, že žijeme vo svete, ktorý patrí Bohu. On určuje, ako majú záležitosti v jeho kráľovstve prebiehať a aj to, čo je zakázané. Nemusíme vyzerať ako nehanebný rebel, aby sme žili vo vzbure voči Hospodinovi a jeho Kristovi. Stačí ignorovať jeho právomoc nad našim životom, nepočúvať jeho kráľovské výzvy a ísť si vlastnou cestou. Na takéhoto malého kráľa sme sa isto už hrali.

Predtým ako Boh korunoval svojho kráľa, dal, aby prevzal miesto skutočného buriča – Barabáša. Nechal ho ozdobiť korunou z tŕňov, do rúk mu dali palicu s ktorou ho pred tým bili a s posmechom sa pred ním skláňali. On zniesol trest a posmech za našu vzburu a ukázal, aký milujúci a dobrý kráľ bude. Tým, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, oslávil ho ako kráľa, ktorý zo svojho trónu už nezosadne. Prečo by si mal pokračovať v márnej vzbure voči takto milujúcemu kráľovi a jeho dobrým nariadeniam?