Štít vôkoľ mňa

Ty však, Hospodin, si môj štít,
si moja sláva; pozdvihuješ mi hlavu.
Žalm 3,4

Tieto slová hovorí kráľ na úteku, ktorého prenasleduje vlastný syn s túžbou zabiť ho. Dávid je zhanobený tiež tým, čo Absolón  spravil na streche paláca pred očami celého mesta s vedľajšími ženami svojho otca. Má sa prečo cítiť beznádejne, veď tých, čo povstvajú proti nemu je každým dňom viac a viac.

Korene tohto nešťastia siahajú až do momentu, v ktorom on sám zneuctil Chetitu Uriáša, keď spal s jeho ženou Batšebou a následne ho dal poslať do beznádejného boja, a tak ho zabil. To, čo on spravil tajne, Hospodin naňho dopustil verejne. Však svojim skutkom potupil samotného Boha, voči ktorému zhrešil.

Dar Božej milosti tu bol skôr ako jeho pád. Dávid sa, preto spolieha na Hospodina ako na štít, pod ktorým si môže ľahnúť, zaspať a ráno sa aj zobudiť, hoci je v obkľúčení mnoho tisícového zástupu. Kráľovská vážnosť nepochádza z jeho vlastných úspechov alebo kvalít, no z Boha, ktorý ho ňou obdaroval. Milujúca Božia vernosť okrem trestajúcich prútov mu sľúbila aj nádej neochvejnej dynastie.

Aj my zneucťujeme vlastným hriešnym konaním svojho Stvoriteľa. Tohto konania sa dopúšťame naproti väčšej sláve akú má zemský kráľ, je to voči samému Bohu. Okrem urážky Pána Boha nesieme pohanu svojho konania. Pre hriešnika však zhovievavý Boh pripravil štít, ktorým ho nielen prikryje, ale aj poctí. Tým štítom je Boží Syn, ktorý zniesol spravodlivú odplatu nášho konania, dal nám svoju spravodlivosť a nakoniec nás úplne obnoví, keď nás privedie do svojej slávy.